Neoprávnené čítanie, nieto ešte publikovanie, súkromnej alebo inak neverejnej komunikácie je závažná vec. Natoľko závažná, že môže predstavovať porušenie ľudských práv a to konkrétne zásah do ľudskej dôstojnosti a práva na súkromie. Aj preto by sa také niečo malo v civilizovanej spoločnosti udiať iba v prípade, že takýmto únikom (leakom) sa odhalí niečo mimoriadne dôležité. Celkom určite nie je správne, a podľa môjho názoru by nemalo byť ani legálne, zverejňovanie emocionálne vypätých vyjadrení, ktoré nikdy neboli zamýšľané pre verejnosť a vznikli pravdepodobne v nejakej forme mentálneho zlyhania. Ako príklad by som uviedol prípad bývalej moderátoky RTVS Kristíny Kormútovej, alebo LGBT aktivistky Romany Schlesinger, ktoré sa stali obeťami novodobého „honu na čarodejnice“. Ani v jednom prípade nedošlo zverejnením súkromnej komunikácie k žiadnemu „odhaleniu“, ktoré by bolo vo verejnom záujme.

Naopak, zverejnením tajných diplomatických depeší na WikiLeaks spravili Julian Assange a Chelsea Manning veľkú službu ľudstvu. Vo zverejnených dokumentoch sa totiž nachádzali dôkazy o obrovskom a systematickom porušovaní ľudských práv a vojnových zločinoch zo strany ako Americkej armády, tak i vlád a súkromných korporácii s ňou spolupracujúcich. Úplne realitisticky je možné tvrdiť, že tento únik zmenil svet, či k lepšiemu je iná otázka. Za odpoveď na ňu sme spoluzodpovední všetci, tzv. whistlebloweri si svoju úlohu splnili, poskytli nám relevantné informácie. Do ktorej kategórie patrí únik SMS správ a e-mailov poslanca a podpredsedu strany Nova Gábora Grendela s viacerými slovenskými novinármi a novinárkami si rozsúdiť netrúfnem. Čo si trúfnem je odsúdiť fakt, že medzi zverejnenými správami boli aj čisto osobné, emocionálne a rodinné záležitosti, ktoré s podstatou veci (údajným ovyplyvňovaním novinárov/ok politikmi) nijako nesúvisia. Zároveň si dovolím dodať, že odpočúvanie novinárov je priamo proti podstate demokratického zriadenia štátu. No k tejto otázke by sa hádam mohol obšírnejšie vyjadriť bývalý minister a súčasný poslanec za SaS Ľubomír Galko, ktorý s tým má nemalé skúsenosti.

Realitu však nezmeníme, niekto na internete zverejnil relatívne veľké množstvo SMS správ a e-mailov, ktoré vyvolávajú otázky. Rovnako nemožno tento fakt zdiskreditovať tvrdením, že tieto správy sa snažil zneužiť nechvalne známy „podnikateľ“, ktorému tu nebudem robiť reklamu menovaním, na vybavovanie si účtov. Nemusíme brať do úvahy názor, ktorý vysloví takto „závadová“ osoba, ale ak len zopakuje fakt, tak to na jeho pravdivosti či dôležitosti nič nemení. Na Slovensku ale akoby tento základný rozdiel nikto nepochopil a iba sa nad tým mávlo rukou, že veď to medializoval onen závadný. Úplne legitímne otázky zo zverejnenej komunikácie priamo plynúce si nikto nekládol a nedožadoval sa vysvetlení. Teda nikto, nikto v serióznych médiách, tzv. alternatívne médiá toho boli a sú plné. Konšpirátori, neonacisti, antisemiti a najrôznejšia iná háveď nemohla dostať do rúk nič lepšie. Po ich weboch a facebookoch sa to šíri ako cholera, a samozrejme primerane upravené a ideologicky podfarbené. V situácii, keď otvorene neonacistickej parlamentnej strane stúpajú preferencie a dôvera ľudí nie len v tradičné médiá, ale aj v právny štát a demokraciu ako takú klesá, je to, uznajte, dosť výbušná kombinácia.

Na jednej strane je táto kauza vulgarizovaná a zneužívaná politikmi, napríklad premiérom Ficom, aby nemusel odpovedať na legitímne otázky novinárov. Na druhej strane je však alibizmus niektorých redakcií nezodpovedným hazardovaním so zbytkovou dôverou verejnosti. Argumentovanie vybavovaním si súkromných účtov a zaujatosťou v tejto kauze padali ako výhovorky často. Rozhodli sme sa teda ako Slovak Political Watchdog (SPW) požiadať o pomoc zahraničných, medzinárodne uznávaných odborníkov, ktorí nemajú a ani v minulosti nemali väzby na Slovensko. Ochotu prejavili a tento týždeň pracovať začali šéfredaktor českého týždenníka A2larm Jaroslav Fiala,  redaktor poľského týždenníka Polityka Rafal Wos, maďarský publicista a vysokoškolský pedagóg Zoltán Pogátsa a novinár a spisovateľ Przemyslaw Witkowski píšuci pre Krytyka Polityczna a poľskú mutáciu francúzskeho Le Monde Diplomatique. Začiatkom februára zverejnia svoje zistenia a odporúčania.